Sociálne siete a ja

Téma o sociálnych sieťach bola často témou rozhovoru s mojími rodičmi, pretože mi ju nechcú dovoliť užívať. Možno si kladiete otázku: Čože? Prečo? Zo začiatku som si ich kládla stále dookola aj ja, myslela som si, že som iná ako ostatní, že nie som ,,in“, ale pochopila som ich. Mám rodičov, ktorí sa o mňa boja, myslia často krát na moju budúcnosť a snažia sa robiť všetko aby mi niečo dali a naučili. Som im za to vďačná. Nie každý takých rodičov má.

Mám niekedy problém zohnať si nejaké informácie, dohodnúť sa s kamarátmi ak nemám na nich telefónne číslo alebo opýtať sa mojej rodiny v zahraničí ako sa majú a čo majú nové. No naučila som sa s tým žiť. Myslím si , že veľa čitateľov tohto článku si nevie život bez sociálnych sieti, ako napríklad Facebook alebo Twitter, predstaviť.

Dennodenne vidím  mládež ako ja či mladších ako ja, ale aj starších ľudí ako čučia do smartfónu a prezerajú si novinky a píšu si s kamarátmi. Je to taký druhý imaginárny svet, v ktorom sa rozprávajú, bavia sa, zdieľajú svoj život s ostatnými. Často krát mám pocit, že v tom svete sú ľudia úplne iný ako v skutočnosti, neboja sa vyjadriť názor (ktorý by niekedy ani do očí danému človeku nepovedali) a dávajú fotky, na ktorých vyzerajú inak. A keď ich zrazu stretnete na ulici len pozeráte ,,To je ona/on?“ Mám radšej keď sa také siete využívajú na to čo majú a nie na to aby sa ľudia vyťahovali, čo všetko vlastnia, čo majú nové. Mne to potom príde už také, že sa tí ľudia doma nudia a nemajú čo robiť. Veľa ľudí mi hovorili: ,,Aj dobre Katrin, že tam nie si. To len kazí vzťahy medzi ľuďmi.“ Alebo ,,Aj tak tam nič zaujímavé nie je..“ Tak prečo tam všetci sú? :-D

Jeden čas som tam bola, bolo to síce tajne (vedela som, že rodičia s tým nesúhlasia), ale neskôr mi na to prišli a doma to príjemné nebolo, tak som to už nechala radšej tak :). Som veľmi rada, že mám veľa kamarátov aj bez toho a možno aj tým, že si nemáme ako písať každý deň, keď sa stretneme máme si toho vždy čo povedať. A netrvá to krátko.. :-D